Peter Dinuš

Ukrajina sa v posledných mesiacoch opäť stala bojiskom vo svete monopolistického kapitalizmu. Po páde východoeurópskeho socializmu a rozpade Sovietskeho zväzu už druhý krát. Tak „oranžová revolúcia“ ako aj tohtoročný „euromajdan“ prináša zmenu v čele ukrajinskej vládnej moci. Do jej čela sa namiesto proruských síl majú postaviť sily prozápadné. Ideologická interpretácia týchto síl sa pohybuje v rovine dobra a zla. Preto je potrebné, aby sme ukrajinské udalosti interpretovali z marxistického hľadiska.

Podstata zápasu o Ukrajinu spočíva v charaktere existujúceho štádia kapitalizmu. Napriek tomu, že sa vo veľkej miere premenili jeho formy, zostáva globalizujúci sa kapitalizmus naďalej imperializmom, ktorý potvrdzuje a súčasne zvýrazňuje charakteristiku základných rysov, ktorými sa vyznačoval už za Leninovej doby. Imperializmus je kapitalizmus v takom vývojovom štádiu, kedy monopoly a finančný kapitál získali nadvládu, kedy vývoz kapitálu získal mimoriadny význam, kedy si monopoly začali rozdeľovať svet a kedy bolo dokončené rozdelenie celého územia sveta medzi najväčšie kapitalistické mocnosti. Zmeny, ktoré od Leninovej doby nastali, neovplyvnili základnú povahu kapitalizmu. Vývoj potvrdil kľúčový význam monopolov, ktoré ďalej zväčšili svoju moc a vplyv.

V týchto intenciách predstavuje zápas o Ukrajinu súčasť pokusov o nové teritoriálne rozdelenie sveta medzi najväčšie monopoly. Ukrajina sa definitívne mala stať korisťou západných monopolov: krajinou pre ich kapitál, odbytiskom pre ich výrobky, zdrojom lacných surovín a pracovných síl. Snaha západných monopolistov a nimi vydržiavaných vlád kapitalistických mocností zmocniť sa Ukrajiny, však narážala na odpor domácej buržoázie zviazanej s ruským kapitálom. Sama rozkrádala národný majetok zdedený z čias Sovietskeho zväzu, sama lúpila ukrajinské národné bohatstvo, vykorisťovala, vydierala a ohlupovala námezdne pracujúce masy ukrajinského ľudu. Mala v rukách vládnu moc a usilovala sa ju využiť v prospech utvorenia hospodárskej únie s Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom. To bolo neprijateľné pre západné monopoly, ktoré by tým prišli o možnosť svojej expanzie na Východ nutnej pre proces zhodnocovania svojho kapitálu a maximalizovania svojich ziskov. Preto vlády kapitalistických mocností zastrešených Európskou úniou nútili ukrajinskú vládu národnej buržoázie k podpisu asociačnej dohody s EÚ. Jej odmietnutie a následná dohoda s Ruskom vyvolala pomstu západných monopolov v podobe vyprovokovania a umelého eskalovania otvorených verejných protestov v Kyjeve s cieľom zvrhnutia ukrajinského prezidenta. Spojencom západného monopolistického kapitálu sa v podobe piatej kolóny stali pravicové, nacionalistické a neofašistické sily, organizácie tzv. tretieho sektora a niektoré médiá. Tento scenár vôbec nie je nový, s rôznymi korekciami, menšou alebo väčšou intenzitou, je využívaný voči každej vláde, ktorá nie je povoľná monopolistickému kapitálu, mimo iných bol v miernej podobe aplikovaný aj voči vláde V. Mečiara.

Na Ukrajine bol však realizovaný v jednej z najbrutálnejších foriem. Nestačilo do ulíc a námestí Kyjeva dostať protestujúcich ľudí, ich protesty by ľahko „vyšumeli“. Bolo potrebné situáciu umelo eskalovať, vyhrocovať ju na hranicu potrebnú pre dosiahnutie cieľa, ktorým bol politický prevrat. A to za cenu odporného zločinu „ľudskoprávnych“ vrahov v podobe odstreľovačov na strechách kyjevských budov, ktorým padli za obeť nič netušiaci ukrajinskí občania z radov protestujúcich aj policajtov (v roku 1956 padli za obeť odstreľovačom maďarskí občania zhromaždení pred budovou budapeštianskeho parlamentu). Obete streľby sú označené za obete zlého režimu, ktorý musí byť odstránený. V ľuďoch sa vytvára nenávisť, eskaluje ich odpor voči „nenávidenej“ vláde a prezidentovi, ktorý stratil svoju legitimitu. V ich presvedčení a snahe ho odstranit, sú podporovaní „nezávislými“ médiami, „nezávislými“ odborníkmi, západnými mocnosťami aj predstaviteľmi katolíckej cirkvi. Nakoniec dochádza k vytúženému prevratu, nová vláda zostavená z pravicových elementov sa obracia k Západu, vydáva sa do rúk jeho finančnej oligarchie, aby mohla realizovať jej direktívy smerujúce k ešte väčšiemu vykorisťovaniu a ožobračovaniu ukrajinského ľudu a kolonizácii ich krajiny západným monopolistickým kapitálom.

Existuje podozrenie, že kyjevskí vrahovia boli najatí vládnucim režimom Spojených štátov amerických. Toto podozrenie vychádza zo skutočnosti, že provokovaním otvorených masových protestov obyvateľstva proti vláde vlastnej krajiny, je v rámci tzv. tajných operácií známa Ústredná spravodajská služba USA (Central Intelligence Agency, CIA). Jej riaditeľ A. W. Dulles ju koncipoval ako agentúru pre realizovanie podvratnej činnosti s cieľom destabilizácie a následnej zmeny politickej situácie v krajinách s nepohodlnou vládou alebo režimom nevyhovujúcim záujmom monopolistického kapitálu. Je však potrebné poznamenať, že modus operandi prevratu síce môže byť charakteristický pre CIA, vrahovia však mohli byť najatí aj druhou stranou alebo dokonca obidvomi.

Tak západné mocnosti v čele s USA ako aj Rusko mali na eskalácii vývoja na Ukrajine záujem. Jedným aj druhým priniesol svoju korisť: západné monopoly môžu slobodne lúpiť na území kontrolovanom klientskou kyjevskou vládou, Rusko naopak rozširuje svoje teritórium o krymský poloostrov a jeho obyvateľstvo vydáva do rúk ruskej finančnej oligarchie.

Lenin v predhovore k francúzskemu a nemeckému vydaniu svojej práceImperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu píše, že kapitalizmus prerástol v svetový systém koloniálneho útlaku a finančného utlačovania obrovskej väčšiny obyvateľstva sveta hŕstkou krajín. A o túto „korisť“ sa navzájom delia dvaja alebo traja svetovládni, po zuby ozbrojení lupiči, ktorí strhávajú do svojejvojny za rozdelenie svojej koristi celý svet. Je pritom zarážajúce, že mnohí komunisti alebo radikálni demokrati túto skutočnosť prehliadajú. Nekriticky, s panslavistickým zanietením sa prikláňajú k Rusku, ktoré chcú vidieť ako „dobrú“ stranu v zápase medzi dvomi tábormi finančnej oligarchie, medzi kapitalistickými, po zuby ozbrojenými banditmi. Akoby Rusko nebolo jednou z týchto strán, alebo ak, tak tou lepšou. Takéto netriedne, nemarxistické videnie (odráža sa napr. vo „Vyhlásení k vývoju na Ukrajine po februári 2014“, ktoré dňa 14. marca 2014 zaslala predsedovi slovenskej vlády skupina slovenských ľavicových intelektuálov), pripomíná prikláňanie sa mnohých socialistov pred prvou svetovou vojnou na stranu Francúzska alebo Spojených štátov amerických (neskôr spojencov v rámci tzv. Dohody), protože na rozdiel od junkerského Nemecka boli republikánske!

Obeťou bojov medzi západnou a ruskou finančnou oligarchiou, je nacionalizmom ohlupovaný ukrajinský ľud. Jeho záujem, ktorým je oslobodenie od barbarského kapitalistického otroctva, nie je spätý s kyjevskou ani moskovskou vládou. Musí sa usilovať o kreovanie vlastných orgánov svojej moci, napr. v podobe nových sovietov. Vo svojom zápase za odstránenie kapitalizmu, sa môže spoliehať len na vlastné sily a solidaritu s utláčaným ľudom Ruska a západných krajín.

Peter Dinuš